Vychovať celistvého človeka, vychovať človeka pre život, vychovávať nielen
intelekt, ale aj cítenie a vôľu dieťaťa. To sú princípy, ktoré sa snaží vo svojom
prístupe napĺňať waldorfská škola.
Je to možno netradičné, že práve v dnešnej dobe, keď je všetko snaženie v
školách zamerané na intelektuálny výkon, aby si deti „natlačili do hlavy“ čo naviac
poznatkov a informácií, my na waldorfskej škole kladieme veľký dôraz aj na
umelecké a „remeselné“ predmety (ručné práce). A možno práve preto, že v dnešnej
dobe je snaženie celej spoločnosti zamerané na intelekt a manuálna práca sa v
podstate považuje za podradnú.
Dnešná doba veľmi nefandí rozvoju vôle. My sami z vlastnej vôle už
nemusíme robiť takmer nič. Schody nás vyvezú samé hore aj dolu, dvere sa nám
otvárajú samé – nemusíme stisnúť kľučku, voda sa nám pustí sama – nemusíme
otáčať kohútikom, svetlo sa zasvieti samé – nemusíme ani stlačiť vypínač, brána sa
zavrie za nami sama – nemusíme ani vychádzať z auta, riad nám umyje umývačka,
prádlo vyperie práčka…… Jednoducho, nemusíme „robiť“ takmer nič.
Ale vo waldorfskej škole sa netvárime, že človek je len premýšľajúca hlava. K
človeku patrí aj cítiaca hruď a činnorodé končatiny. A tie treba pre výchovu vôle
zmysluplne zamestnať. Waldorfský učebný plán už od prvého ročníka v sebe zahŕňa
veľa jemnomotorických činností, od modelovania, štrikovania cez háčkovanie, šitie,
prácu s drevom a podobne, ako aj množstvo umeleckých činností a eurytmiu.
Dotácia umeleckých a remeselných predmetov je oproti bežnému kurikulu štátnej
školy asi trojnásobná. Z hľadiska neurovedy všetky tieto činnosti vedú k lepšie
rozvinutému mozgovému kortexu a neurónovej siete.
Už v prvom ročníku deťom približujeme príbeh, ako sa od ovečky, ktorá nám
daruje vlnu, dostaneme až ku krásnemu vlnenému svetru, ktorý nám uplietla kedysi
babka. A nezostávame len pri rozprávaní. Deti zažijú a sami si aj vyskúšajú strihanie
vlny, jej čistenie a pranie, čestanie a pradenie. A nakoniec sa sami pokúsia popasovať
s ihlicami, ako to dakedy robili naše prastaré mamy. Jedno očko za druhým: otvoria
bráničku, oblečú si opasok, vylezú von a zavrú za sebou bráničku. Jedno očko za
druhým, ak na nejaké zabudnem, alebo ho nešikovne stratím, v priadzi vznikne
diera. Musím sa vrátiť a dieru opraviť, inak sa mi to celé vypára a spadne ako
domček z karát…. nepodobá sa to tak trochu aj na myslenie…..myšlienky predsa tiež
musia nadväzovať jedna na druhú….
Skrátka, vo WŠ sa snažíme ruky detí zmysluplne zamestnať – v prvej triede sa
naučia narábať s ihlicami, naučia sa pliesť hladko a vyrobia si obal na flautu alebo
malú pletenú hračku, tretiaci sa učia už aj obrátené očká a uberať, takže si môžu
vyrobiť čiapku na zimu. A piataci, tí sa už pasujú s piatimi ihlicami a dokážu nimi
vyčarovať ponožky, či rukavice…
Neurologické výskumy za posledné dve 10-ročia preukázateľne potvrdzujúsúvislosť medzi rozvojom a bohatosťou neurónovej siete v mozgu a jemno-motorickou činnosťou v detstve i v čase dospievania. Taktiež potvrdzujú škodlivéúčinky na vývoj mozgu pri používaní mobilov, počítačov, neúmerného času stráveného za obrazovkou.
Výskumy amerických vedcov dokazujú, že staré mamy, ktoré sa venujú
štrikovaniu, háčkovaniu, vyšívaniu a podobným ručným prácam podliehajú
stareckým ochoreniam ako sú Parkinsonova a Alzheimerova choroba omnoho
menej, než babičky, ktoré svoj voľný čas venujú skôr sledovaniu televízie alebo
sociálnych sietí…
Stanislava Lichvárová
