Štvrtáci podnikli cestu za hranice našich južných susedov. Na farme v Nagyscere pri Debrecíne týždeň spoznávali prírodu, krajinu, pracovné činnosti na poli i so zvieratami – skrátka farmársky život so všetkým čo k nemu patrí. Tu stretli aj kamarátov štvrtákov z waldorfskej školy v Debrecíne, s ktorými si už predtým vymenili listy. Viac si prečítajte v ich denníku…
PONDELOK 27. mája:
Autobus nás doviezol na železničnú stanicu Nagyscere, kde nás čakal náš sprievodca Lajos Kozák – bývalý univerzitný profesor, ktorý vymenil akademický život za prácu na farme a starostlivosť o zvieratá. Ubytoval nás v jurte a v stanoch a zoznámil nás s farmou – ukázal nám kompostovacie WC, vonkajšie sprchy, kuchyňu s jedálňou, zeleninovú záhradu, ale hlavne zvieratá – kone, kravy s teliatkami, rodinku somárov, zajačiky, miniovečky i veľké ovce, psy a mačku s mačiatkom.
Hneď v prvý deň sme sa vybrali na prechádzaku po okolí – „vyšliapali“ sme na najvyšší kopček v tejto nížinatej oblasti. Dozvedeli sme sa o dôsledkoch, ktoré na krajinu mala regulácia koryta rieky Tisy. Oblasti, ktoré boli zavlažované pravidelným vylievaním sa rieky z koryta, takmer vyschli a premenili sa skoro na púšť. Všade pod nohami sme mohli cítiť piesok namiesto úrodnej pôdy. Pôvodné druhy stromov – duby, jasene a bresty vyschli a vyhynuli a ľudia museli vysadiť suchomilné agátové stromy a borovice. V lesoch so stromami rastúcimi akoby zo záhonov v pravidelných radoch sme mali zvláštny pocit.
Po návrate sme sa pustili do práce na farme, ktorá bola našou každodennou rutinou. Pohrabali sme ráno pokosenú trávu, aby sme mohli nakŕmiť kravy, ovce a zajace. Koňom a somárom sme nanosili suché seno. V zeleninovej záhrade sme nasadili priesady baklažánov a paprík. Keď dozrejú, desiataci z WŠ z nich vyrobia zeleninovú pomazánku – zakusku.
Večer sme sa zoznámili s tetou Gyongy (Perlou), ktorá pre nás varila. Pripravila nám kuracie stehná s ryžou. Po večeri sme si urobili oheň – každý si vybral runu, ktorá určila jeho osud a priradila ho k jednému zo štyroch germánskych rodín. Každá rodina odteraz pracovala na úlohách spoločne. Každodenná rutina bola – pomoc s prípravou raňajok, ranné hrabanie sena a kŕmenie zvierat, práca v zeleninovej záhrade (sadenie priesad, hnojenie konským hnojom, mulčovanie slamou a ovčou vlnou, výroba oplotenia okolo záhrady), večerné hrabanie a kŕmenie, umývanie riadov po večeri, zametanie a upratovanie jedálne a kompostovacích WC.
UTOROK 28. mája:
Po rannom hrabaní a kŕmení zvierat nás navštívili kamaráti z WŠ v Debrecíne, s ktorými sme si už predtým vymenili listy. Urobili sme si spoločný kruh, zarecitovali maďarské a slovenské prípovede, zaspievali pár anglických piesní a my sme ich dojali maďarskými pesničkami, ktoré sme doma usilovne cvičili. Každý povedal svoje meno a potom si už každý hľadal svojho kamaráta a pokúšal sa s ním dohovoriť v angličtine. Bolo úžasné deti pozorovať pri tom, ako sa snažia navzájom si porozumieť a komunikovať. Naši kamaráti nám priniesli aj občerstvenie na desiatu – slané i sladké koláče, ktoré napiekli ich rodičia. Po desiate sme sa vydali na 7 km dlhú túru do okolia – videli sme vyschnuté zavlažovacie kanály i umelo vytvorenú nádrž na zachytávanie dažďovej a spodnej vody, ktorá je ale už niekoľko rokov prázdna. Navštívili sme blízku farmu, kde rodina jedného štvrtáka chovala prasiatka, zajačiky, sliepky aj kačky.
STREDA 29. mája:
Len čo sme pohrabali trávu, nakŕmili zvieratá a naraňajkovali sa, vydali sme sa vlakom do Debrecína. Navštívili sme waldorfskú škou – štvrtáci nám ukazali svoju i prvácku triedu, dvor, eurytmickú miestnosť aj knižnicu. Boli sme sa pozrieť v priestoroch strednej školy, do ktorej od septembra nastúpi náš ôsmak Oliver. Potom sme sa odviezli do mesta, kde sme sa osviežili vo veľkej fontáne, pozreli sme si budovu Debrecínskej univerzity. Potom sme mali kopu času na voľnú hru vo veľkom krásnom parku s preliezkami, jazierkom a rôznymi atrakciami. Na záver výletu každému jeho kamarát kúpil zmrzlinu. Rozlúčka bola dojímavá, veríme, že sa ešte niekedy v budúcnosti budeme mať možnosť stretnúť.
ŠTVRTOK 30. mája:
Lajos nás zobral do rezervácie – Chránenej krajinnej oblasti, kde sa nachádzal pôvodný dubovo – jaseňovo – brestový les. Toto územie je obohnané plotom a brána zamknutá. My sme však dostali povolenie a Lajos mal kľúč, aby sme mohli do tohto zázračného lesa vstúpiť. Les je ponechaný bez zásahov človeka – aj staré spadnuté mŕtve stromy tu majú svoj dôležitý význam a nikto ich neodpratáva. Lajos nám o lese a stromoch porozprával mnoho zaujímavostí. O tom, ako dokážu stromy vo svojom spoločenstve navzájom komunikovať, odovzdávať si informácie o nebezpečenstve, pomáhať si navzájom v raste, učiť sa jeden od druhého. Mali sme možnosť vidieť tu žabky, dokonca sme našli hniezdo v ktorom vrhla samička plcha mláďatká. Deti tu dostali úlohy, ktoré boli súčasťou germánskej skúšky mlčanlivosti a trpezlivosti. Museli 20 min v tichosti bez slova pozorovať nejaký strom, načúvať, čo mu chce strom povedať a potom to zapísať a zakresliť. Skúškou trpezlivosti bolo vydržať pri tom nájazdy nepríjemných komárov, ktoré boli pred blížiacou sa búrkou naozaj nodbytné a nepríjemné. Deti to napriek všetkému vydržali a z návštevy lesa sme mali dobrý pocit aj napriek veľkému množstvu štípancov.
Po obede nás čakala dobrodružná cesta – Lajoš zobral deti po skupinkách na prívesnom vozíku po balíky slamy na neďalekú farmu. Pre deti to bola veľká zábava, keďže cesta bola miestami rozbahnená a hrboľatá.
Na večer som plánovala skúšku odvahy – nočný pochod tmavým lesom na lúku, kde by sme pozorovali hviezdy. Avšak zásah vyšších mocností zariadil skúšku odvahy v podobe dosť silnej búrky. Podľa satelitu v Lajosovom mobile bolo epicentrum búrky niekoľko kilometrov od nás, avšak silné blesky, hromy a hustý lejak, ktorý bubnoval na steny jurty a stanov pripravil deťom možnosť zažiť strach z prírodných úkazov. Nie jeden z nich sa aj modlil, aby búrka čím skôr skončila. Zaspali sme, až keď sa silný boh Tór – Hromovládca a Hromotĺk celkom upokojil.
PIATOK 31. mája:
Ráno sme sa prebudili do slnečného dňa. Aj dnes bolo treba pohrabať trávu a nakŕmiť zvieratá. Hold, práca na farme nepozná piatky ani sviatky – zvieratá musia jesť každý deň. Čakalo nás balenie, upratovanie a lúčenie so zvieratami i s Lajosom a Gyongy. Na záver ŠVP každá germánska rodina zasadila jeden malý stromček pagaštana konského. Lajos, ktorý je učiteľom na WŠ v Debrecíne a každý deň s ním na farme pracujú maďarskí žiaci, bol z našich detí nadšený. Chválil ich usilovnosť a pracovitosť. A my sme boli šťastní, že sme mu za pár hodín mohli pomôcť s prácami, ktoré jemu samému zabrali celý deň.
Verím, že deti si zo ŠVP odniesli veľa nezabudnuteľných zážitkov. Všetko si zapisovali do denníkov.
Stanka Lichvárová – triedna učiteľka štvrtákov
