Cieľom waldorfskej pedagogiky je pomôcť detskej individualite, ktorá prichádza na tento svet, dobre sa udomácniť v priestore a v čase. K tomu sú veľmi nápomocné predmety ako zemepis, dejepis, či prírodopis. Pritom sa nesnažíme odučiť čo najviac obsahov a podať deťom čo najviac informáciíí. Ide nám skôr o to, aby deti získali k tomu, čo sa učia, vzťah. Aby to hlbšie, citovo oslovilo ich dušu. „Nenalievame vedrá, ale zapaľujeme ohne.“
Štvrtácka vlastiveda je prvým zoznámením sa detí so zemepisom a zároveň dejepisom, ktoré sa týkajú ich najbližšieho okolia – miesta kde žijú a kde chodia do školy.
Snažíme sa pritom otvoriť deťom oči pre vedomý vzťah k priestorovému svetu, prebudiť záujem o okolie, vyvíjať správny priestorový cit. Učíme ich určovať svetové strany, orientovať sa v priestore, kresliť prvé plány a mapy. A zároveň vyvíjame prvé povedomie o minulosti, súčasnosti a budúcnosti, vyvíjame cit pre históriu. Čo tu na našom území bolo v pradávnych dobách, čo potom a čo tu je dnes. Ako naše mesto vzniklo, jeho prvopočiatky, bájne dejiny, povesti, prírodné zaujímavosti.
V piatej triede sme na zemepise rozšírili okruh svojho životného priestoru na celú našu vlasť. Dialo sa tak skrze rieky, ktoré tak ako žily a cievy v ľudskom tele, pretkávajú krajinu a prinášajú jej blahodárnu vlahu.
Spoznávali sme život riek od prameňa s krištáľovo čistou „nepoškvrnenou“ vodou v horách, cez divoký horný tok, kde sa rieka valí takou silou, že dokáže do skál vyhrýzť kaňony, cez stredný pokojneší tok, kde sa kľukatí v nádherných meandroch, užíva si svoju púť, pretvára krajinu a zúrodňuje polia, až po ústie do mora, kde spomalí a splynie s nekonečným množstvom vody, aby sa odtiaľ znova vyparila do oblakov a vrátila sa v podobe dažďa späť na zem…. Nepripomína vám to trochu životnú púť človeka?
V rámci epochy sme podnikli niekoľko výletov. Jedným z nich bolo putovanie k sútoku Hornádu a Torysy, na ktorom sme objavovali zákutia rieky Hornád. Pozorovali sme, ako sa na rôznych miestach mení jej tok, aké rastliny a stromy v jej okolí rastú. Na tabuliach náučného chodníka sme sa dozvedeli o rybách a vtákoch, ktoré tu žijú.
Sútok Torysy a Hornádu je nádherné miesto plné pozitívnej energie. Menšia Torysa pri sútoku trochu spomalí, akoby si pýtala povolenie, či smie vstúpiť do vôd Hornádu. A ten jej to veľkolepým spôsobom umožní – po malých troškách si odoberá z vôd Torysy, miešajú sa navzájom, tancujú v krásnych malých vodných víroch. Človek má pocit, že sa tu dve rieky navzájom rozprávajú a dokážu sa dohodnúť.
Ďalej nás naše kroky zaviedli proti prúdu rieky Hornád do Obišoviec, k jeho sútoku s riečkou Svinkou. Tu sme mohli po daždi pozorovať rozdielnu farbu vody v oboch spájajúcich sa riekach. Hlinou dohneda sfarbená Svinka nám dala tušiť, že na svojej púti prechádzala cez polia a lány. Vystúpali sme na Skalku, aby sme mohli pozorovať tok rieky z výšky. Tu sme si mohli naplno uvedomiť, že rieka sa chce neustále vlniť a kľukatiť a netečie rovno ako diaľnica.
Poslednou našou výpravou bola cesta ku prameňu Torysy. Vybrali sme sa do dedinky Torysky v Levočských vrchoch. Dedina má názov podľa rieky, ktorá v jej blízkosti pramení. Pravdepodobne pochádza ešte z predslovanských čias – keltský názov Thor Iza v preklade znamená Horská voda, teda voda tečúca z hôr. A prečo Torysky v množnom čísle? Podľa legendy tu kedysi bolo sedem prameňov, ktoré sa zliali do jednej rieky.
Po príchode do dediny nás čakalo prekvapenie, keď sme v malom potôčiku spoznali tú veľkú rieku, ktorú sme videli ústiť do Hornádu. Určili sme svetové strany. Keďže slnko bolo skryté za mrakmi, pomohol nám pritom neďaleko stojaci kostolík. Oltáre kostolov sú totiž orientované na východ. Potôčik tiekol zo západu na východ a tak sme sa vydali proti prúdu do hôr. Stúpanie nebolo náročné, ale cesta nebola jednoduchá, keďže sme si na pleciach niesli spacáky, náhradné oblečenie a zásoby jedla na dva dni našej púte. Spomenuli sme si na osudy pltníkov z povestí, ktoré sme počúvali v škole. Tí sa po náročnom splave na vratkom plavidle s neveľkým zárobkom museli vracať domov často pešo aj niekoľko týždňov až mesiacov. To nám trošku dodalo síl. Po ceste sme mohli pozorovať množstvo prítokov, ktoré sa z hôr do Torysy vlievajú. Po piatich kilometroch sa konečne ozvalo hromové „Hurá, máme ho!!!“. V kopci na malej mokradi zo zeme vyvierala malá stružka priezračnej čistej vody, ktorá si v trávnatom a machovom poraste kliesnila neveľké koryto.
Po malom oddychu a noci strávenej v budove ZŠ v Nižných Repašoch sme sa na druhý deň vydali po prúde rieky Torysy jej riečnou dolinou. Tu sme mohli lepšie pozorovať okolie toku, rastliny, stromy, huby. Na púti dlhej 12 km sme si siahli až na dno svojich síl. O to radostnejší bol príchod do cieľa v Tichom Potoku a cesta domov do Košíc.
Verím, že piataci si z tejto geografickej púte odniesli veľa zážitkov a budú na ňu dlho spomínať:).
Stanislava Lichvárová
triedna učiteľka piatakov
