Ja pozerám do sveta,
vo svete svieti slnko,
vo svete žiaria hviezdy
i spočívajú skaly,
rastliny žijúc rastú,
zvieratá cítiac žijú.
V ňom človek, vlastník duše,
duchu príbytok dáva ….
To je začiatok verša, ktorý každé ráno recitujú žiaci na druhom stupni waldorfskej školy. Pozerať do sveta, všímať si okolitý svet a jeho zákonitosti, vnímať ho všetkými svojimi zmyslami, k tomu sa snažíme priviesť deti vo vyučovacom procese. Veď aj stará múdrosť hovorí: “Spoznaj svet, spoznáš sám seba ….” S pozorovaním vonkajšieho sveta sme s piatakmi začali už od prvého ročníka. Všímali sme si kolobeh roka v prírode, ako sa svet mení a ako prežívajú tieto zmeny rastliny a zvieratá. Vo štvrtom ročníku už prišla prvá prírodoveda, kde sme sa zaoberali tým, čo je človeku najbližšie – zvieratami. Pozorovali sme ich z hľadiska stavby tela a všímali sme si, ako sú vyvinuté ich končatiny a hlava. Všetko sme porovnávali s človekom. Deti pracovali na veľkom projekte pozorovania svojho domáceho zvieratka. V piatej triede sme sa zamerali na zvieratá z pohľadu vnútorných sústav – tráviacej, nervovo-zmyslovej a rytmickej, pričom za archetypálnych predstaviteľov sme si vybrali KRAVU, ORLA a LEVA. Prírodoveda v týchto ročníkoch nie je zamerané na objasnenie prírodných zákonov, nechce zaradiť živé organizmy do klasifikačných schém. Oveľa dôležitejšie je živé rozprávanie učiteľa, pričom sa opiera o predstavivosť detí – maľuje v ich duši obraz zvieraťa s prepojením na jeho prostredie.
KRAVA je obrovské ťažké zviera, ktoré je spriaznené so zemou. Veď zem jej dáva všetko, čo k svojmu životu potrebuje – šťavnatú trávu a vodu. Nie je toho veľa, ale krava je bytosť skromná, spokojná, vďačná a odddaná. Ako predstaviteľka prežúvavcov má do dokonalosti vyvinutú tráviacu sústavu. So svojimi štyrmi žalúdkami dokáže dôkladne spracovať bylinnú potravu a premeniť ju na vzácny dar – mlieko. Celý deň sa niekoľko hodín pasie na lúke, svojim dlhým jazykom trhá trávu a potom si na dlhý čas ľahne a len prežúva. Vyžaruje z nej pokoj a mier. Jej zasnené oči, akoby ani nevnímali okolitý svet. Nevidí, nepočuje, iba prežúva. Ústna dutina je ako ďalší žalúdok, slinné žľazy, ktoré zaberajú obrovskú časť dutiny lebky produkujú ohromné množstvo slín. Keď všetko zo žalúdkov poriadne poprežúva, ťarbavo zdvihne svoje veľké telo na kráke nohy a opäť sa pustí do spásania trávy. A takto sa to opakuje niekoľkokrát za deň.
Pravým opakom kravy je OROL. Jeho živlom je vzduch. Ľahučké telo, duté kosti, vzduchové mechúry a obrovské krídla mu umožňujú vznášať sa v povetrí a plachtiť vo vzdušných víroch. Na zemi je ťarbavý, nevie poriadne chodiť, aj svoje pazúry využíva skôr ako ruky, než ako nohy. Trávenie orla je nedokonalé, potravu hlce v celku a čo nedokáže stráviť, to opäť vyvrhne. To, čo má orol vyvinuté do dokonalosti je nervovozmyslová sústava. Celé dni vo výške nebies striehne na korisť, je sústredený a nič mu neunikne. Na rozdiel od zasnívanej kravy, je orol celý čas extrémne bdelý a pozorný. Len čo zazrie malého hraboša alebo myš, v momente sa spustí nadol ako kameň a uchytí ho do svojich ostrých pazúrov, aby si ho odniesol do hniezda vysoko v skalách. Rozprávali sme si aj o tom, ako orol vychováva svoje mláďatá. Učí ich samostatnosti a nezávislosti, aby boli čo najrýchlejšie schopné sa sami postarať o svoje živobytie.
Posledným archetypálnym zvieraťom je LEV – zástupca šeliem, u ktorých prevláda vyvinutá rytmická sústava. Pravidelné striedanie nádychu a výdychu pľúc a údery srdca ovplyvňujú život leva v tropickej savane pod horúcim africkým slnkom. Levy sú občas podobné kravám – keď si na horúcej savane pokojne ležia v tieni stromov a lenivo oddychujú s pohľadom upretým do diaľky. Vyžaruje z nich pokoj. No keď na ne príde hlad, menia sa na hrozné šelmy. Keď lev zareve, pripomína to erupciu sopky a jeho hlas sa nesie do diaľky 16 km. Lev je rýchly bežec, no nemá veľkú výdrž. Preto sa ku koristi pomaly a nenápadne približuje, aby sa dostal čo najbližšie k nej a pritom ju nevyplašil. Často to trvá dosť dlho, no lev čaká na vhodnú príležitosť, aby mohol zaútočiť. Levy žijú vo svorkách a lovia hlavne levice, ktoré sú menšie, hybkejšie a rýchlejšie. Vo svorke vládne prísna hierarchia. Právo prvého sústa má najsilnejší samec, potom levice a na záver mláďatá. Po dobrej hostine sa levy s plným bruchom opäť utiahnu do tieňa stromov a v pokoji oddychujú. Toto striedanie nálad – apatie a bdelosti je typické takmer pre všetky mačkovité šelmy, u ktorých je do dokonalosti vyvinutá rytmická sústava.
Hlavnou metódou vyučovania prírodovedy je maľovanie obrazov – živých obrazov.
