V piatej triede nám v učebnom pláne pribudla nová epocha – BOTANIKA. Deti sa po zvieratách, ktoré sú človeku najbližšie, začínajú oboznamovať s ďalšou prírodnou ríšou – rastlinami. Botanika na waldorfskej škole sa diametrálne líši od toho, čo sme viacerí zažili vo svojich školopovinných časoch. Takže nečakajte žiadne botanické členenie do čeľadí, druhov, rodov atď. Ide znovu o to, aby si deti k rastlinám vytvorili vzťah, (nielen k tým, čo nám nasýtia brucho) a aby sme spoločne nachádzali, čo majú rastliny spoločné s človekom.
Tak ako sme zvieratá pripodobňovali k človeku s ohľadom na ich stavbu tela, pri rastlinách ide skôr o porovnanie rastlín s duševným prežívaním človeka.
Rastliny sú vlastne obrazom duše človeka. Všetky rastliny žijú medzi svetlom a temnotou. Sú pevne pripútané k matičke zemi, ktorá im dodáva potrebné živiny a vlahu, ale všetky túžia po slnku a ťahajú sa za ním svojimi zelenými časťami. Vďaka jeho pôsobnosti môžu vytvoriť kvet a plod, v ktorom je ukrytý zárodok novej rastliny – semienko. Každá rastlina túži po tom, aby mala kvet. No nie každej sa ho aj podarí vytvoriť. Niektoré sa ešte „nenaučili“ vytvoriť kvety, dokážu vytvárať len zelené listy paparade). A niektoré nemajú sily ani na vývoj listov – sú to len holé stonky (prasličky). No a sú rastliny – bábätká, ktoré nemajú ani stonky, ani listy, ani kvety, ani poriadny koreň. Teda majú ich, ale len ako sily ukryté vnútri zeme. Tieto rastliny bábätká sedia najradšej učupené pri matičke zemi, ktorá sa o nich vo všetkom postará a veľmi slnko neobľubujú. Sú to HUBY. Jeden organizmus tvorí aj niekoľko kilometrov dlhá sieť podhubia – ako podzemná rastlina, ktorá na svetlo sveta vypúšťa len svoje plody. Alebo sú to kvety? Majú rôzne tvary, aj vôňu. Mohli by to byť aj kvety, nie? To sú otázky, ktorými sa s deťmi zaoberáme na vyučovaní botaniky.
Aj keď v súčastnom ponímaní rastlinného sveta sa huby za rastliny nepovažujú, nám celkom zapadali do konceptu duševnej podobnosti s bábätkami.
Okrem toho, že sme sa o hubách rozprávali, snažili sme sa ich stvárniť umelecky – nakresliť, vymodelovať.
Vrámci vyučovania sme absolvovali aj niekoľko vychádzok do prírody. Najskôr sme sa spolu s jedným oteckom – nadšeným hubárom vybrali do lesa medzi Myslavou a Baškou na zber húb. Po dlhom strastiplnom chodení a márnom hľadaní sme boli napokon odmenení a podarilo sa nám nájsť rozprávkové miesto, kde rástlo kopu veľkých hríbov. Deti mali obrovskú radosť a priniesli sme domov plné košíky.
Vo svojom bádaní sme sa potom v škole dostali až k nahosemenným ihličnanom. Kládli sme si otázku, či šiška na ihličnatom strome je už kvet, alebo plod. Ihličnaté stromy sme prirovnali k deťom predškolákom, ktoré sa už veľmi tešia do školy, kde sa naučia vytvárať tie „poriadne kvety“, ale už teraz sa o to, aj keď trošku nešikovne, pokúšajú.
Na záver epochy deti dostali veľký projekt celoročného pozorovania stromu. Každý si má vybrať nejaký strom, ktorý bude v kolobehu jedného roka pravidelne navštevovať, pozorovať jeho zmeny v kolobehu roka a všetko si zapisovať a zakresľovať. Už teraz sa tešíme na prezentácie týchto projektov v šiestom ročníku.
Stanislava Lichvárová triedna učiteľka 5. triedy
