Waldorfská škola Košice

Vianočná besiedka je každoročnou veľkolepou slávnosťou našej školy. Jej veľkoleposť nespočíva v okázalosti ale v pestrom a hodnotnom programe všetkých tried, ktorý je výsledkom každodennej práce žiakov pod vedením ich učiteľov. 

Otvoril ju piatacky triedny orchester – vianočné melódie zahrali žiaci na husliach, violončelách a flautách s klavírnym sprievodom svojej triednej učiteľky, ktorá ich zároveň hudobne vedie. Inštrumentálne melódie doplnili o spev a v závere ich malého koncertu sa k ich hlasom pridali aj tretiaci. 

Prváci eurytmicko-hudobným stvárnením betlehemských udalostí priniesli radostnú novinu o narodení Dieťatka. Tretiaci zašli ešte hlbšie do minulosti a eurytmickým pohybom a gestom „namaľovali“ mohutný obraz stvorenie sveta. Svoje vystúpenie v závere obohatili spevom a hrou na flauty, gitary a rytmické nástroje. Siedmaci sa na pódiu objavili vo vlastnoručne ušitom renesančnom odeve, aby tancom a hudbou zaviedli oko i ucho diváka do tohto očarujúceho historického obdobia. Deviataci na hodinách angličtiny venovali pozornosť poviedke Charlesa Dickensa Vianočná koleda a jej divadelné spracovanie predviedli v anglickom jazyku. Záver patril divadlu rodičov, ktorí nacvičili tradičnú Rajskú hru v netradičnom spracovaní – spisovný jazyk spestrili šarišským nárečím.

Ďakujeme rodičom, starým rodičom a všetkým prítomným divákom za úprimný potlesk a podporu. Veríme, že si z besiedky odniesli kúsok radosti a duševného svetla a tepla.

„Dni sú kratšie, noci dlhšie, krutý vietor duje chlad,
ale ja mám lampáš, svieti jasne, nájdem cestu z temna von.“

To je text piesne, ktorý sa každé novembrové ráno rozlieha potemnelými chodbami waldorfskej školy. So skracovaním dní, ubúdaním denného svetla a pribúdaním temnoty vo svete sa môže stať, že aj do ľudských duší sa vkradne smútok, melanchólia a temnota….

Aby sme mohli s týmito tendenciami, ktorými na nás „útočí“ vonkajší svet, ľahšie bojovať, prichádzajú nám od septembra do Vianoc na pomoc tri sviatky:

29. septembra sv. MICHAEL – rytier, ktorý sa odvážne postavil voči zlu a porazil draka,

11. novembra sv. MARTIN – rímsky vojak, ktorý mal súcit s mrznúcim žobrákom a podelil sa s ním o svoj teplý plášť,

6. decembra sv. MIKULÁŠ – biskup, ktorý potajomky, nepoznaný konal dobročinnosť a pomáhal tým, ktorí to najviac potrebovali.

Sviatok sv. Martina si vo waldorfskej škole každoročne pripomíname lampášikovým sprievodom. Deti počúvajú príbehy, vyrábajú si lampášiky a spievajú martinské piesne. V podvečer sviatku sa potom stretnú a spolu s rodičmi a učiteľmi sa vydajú do temnoty novembrových uličiek, pričom im lampášiky svietia na cestu. A ak majú šťastie, nájdu niekde v tráve zabudnutú zlatú podkovičku z kopyta koňa sv. Martina. O tú sa však musia podeliť s blížnymi, tak ako to urobil Martin so svojim plášťom.

Keďže piataci už veľmi neveria, že to sv. Martin stráca po dvore zlaté podkovy, rozprávali sme sa v triede o posolstve, ktoré tento sviatok v sebe nesie. Rozhodli sme sa, že chceme byť na slávnosti účastní ako pomocníci. Od rána sme varili punč pre rodičov, piekli sme orechové rožky v podobe martinských podkovičiek a s našim triednym orchestrom sme trénovali martinské pesničky.

Na začiatku slávnosti padla u piatakov poznámka, že sa nám z toho punču nič neujde. Samozrejme keď sa punč rozdáva, tak z neho ubúda, až sa celkom minie. Ukázali sme si však, že existuje jedna vec, z ktorej keď rozdávame, neubúda, ba ešte jej vo svete pribúda. Od jednej veľkej sviečky si všetky deti v triede zapálili svoje malé sviečočky a mohli vidieť, že svetla zo sviečky neubúda, ale pribúda:)

A tak môžeme do sveta rozdávať aj svoje vnútorné svetlo a lásku voči blížnym. S týmto zážitkom potom piataci na dvore pre všetkých zúčastnených zahrali a zaspievali pesničky, až kým im zima a chlad neposkracovali struny na violončelách a husliach.

A nakoniec sa každému ušiel aj kúsok zlatej podkovičky od sv. Martina.

Stanislava Lichvárová
triedna učiteľka 5. triedy

V piatej triede nám v učebnom pláne pribudla nová epocha – BOTANIKA. Deti sa po zvieratách, ktoré sú človeku najbližšie, začínajú oboznamovať s ďalšou prírodnou ríšou – rastlinami. Botanika na waldorfskej škole sa diametrálne líši od toho, čo sme viacerí zažili vo svojich školopovinných časoch. Takže nečakajte žiadne botanické členenie do čeľadí, druhov, rodov atď. Ide znovu o to, aby si deti k rastlinám vytvorili vzťah, (nielen k tým, čo nám nasýtia brucho) a aby sme spoločne nachádzali, čo majú rastliny spoločné s človekom.

Tak ako sme zvieratá pripodobňovali k človeku s ohľadom na ich stavbu tela, pri rastlinách ide skôr o porovnanie rastlín s duševným prežívaním človeka.
Rastliny sú vlastne obrazom duše človeka. Všetky rastliny žijú medzi svetlom a temnotou. Sú pevne pripútané k matičke zemi, ktorá im dodáva potrebné živiny a vlahu, ale všetky túžia po slnku a ťahajú sa za ním svojimi zelenými časťami. Vďaka jeho pôsobnosti môžu vytvoriť kvet a plod, v ktorom je ukrytý zárodok novej rastliny – semienko. Každá rastlina túži po tom, aby mala kvet. No nie každej sa ho aj podarí vytvoriť. Niektoré sa ešte „nenaučili“ vytvoriť kvety, dokážu vytvárať len zelené listy paparade). A niektoré nemajú sily ani na vývoj listov – sú to len holé stonky (prasličky). No a sú rastliny – bábätká, ktoré nemajú ani stonky, ani listy, ani kvety, ani poriadny koreň. Teda majú ich, ale len ako sily ukryté vnútri zeme. Tieto rastliny bábätká sedia najradšej učupené pri matičke zemi, ktorá sa o nich vo všetkom postará a veľmi slnko neobľubujú. Sú to HUBY. Jeden organizmus tvorí aj niekoľko kilometrov dlhá sieť podhubia – ako podzemná rastlina, ktorá na svetlo sveta vypúšťa len svoje plody. Alebo sú to kvety? Majú rôzne tvary, aj vôňu. Mohli by to byť aj kvety, nie? To sú otázky, ktorými sa s deťmi zaoberáme na vyučovaní botaniky.

Aj keď v súčastnom ponímaní rastlinného sveta sa huby za rastliny nepovažujú, nám celkom zapadali do konceptu duševnej podobnosti s bábätkami.
Okrem toho, že sme sa o hubách rozprávali, snažili sme sa ich stvárniť umelecky – nakresliť, vymodelovať.
Vrámci vyučovania sme absolvovali aj niekoľko vychádzok do prírody. Najskôr sme sa spolu s jedným oteckom – nadšeným hubárom vybrali do lesa medzi Myslavou a Baškou na zber húb. Po dlhom strastiplnom chodení a márnom hľadaní sme boli napokon odmenení a podarilo sa nám nájsť rozprávkové miesto, kde rástlo kopu veľkých hríbov. Deti mali obrovskú radosť a priniesli sme domov plné košíky.

Vo svojom bádaní sme sa potom v škole dostali až k nahosemenným ihličnanom. Kládli sme si otázku, či šiška na ihličnatom strome je už kvet, alebo plod. Ihličnaté stromy sme prirovnali k deťom predškolákom, ktoré sa už veľmi tešia do školy, kde sa naučia vytvárať tie „poriadne kvety“, ale už teraz sa o to, aj keď trošku nešikovne, pokúšajú.
Na záver epochy deti dostali veľký projekt celoročného pozorovania stromu. Každý si má vybrať nejaký strom, ktorý bude v kolobehu jedného roka pravidelne navštevovať, pozorovať jeho zmeny v kolobehu roka a všetko si zapisovať a zakresľovať. Už teraz sa tešíme na prezentácie týchto projektov v šiestom ročníku.

Stanislava Lichvárová triedna učiteľka 5. triedy

V piatok 25. októbra 2024 sme na pôde našej Súkromnej ZŠ waldorfskej privítali vzácnu návštevu. Naše pozvanie totiž prijal pán Karol Seman, zakladateľa a bývalý dlhoročný riaditeľ košickej ZOO.

Jeho návšteva sa uskutočnila na podnet pána Gabriela Glovackého, s ktorým sme v minulom školskom roku spolupracovali na hodinách prírodovedy. Keďže podľa Gabiho je pán Seman odborníkom na zvieratá na slovo vzatým a navyše o nich píše aj knihy, rozhodli sme sa pána Semana pozvať na besedu s našimi piatakmi.Musím priznať, že si s deťmi hneď od začiatku padli do oka. Pán Seman dokázal svoje skúsenosti a poznatky o zvieratách tak pútavo porozprávať, že v niektorých chvíľach ho deti počúvali so zatajeným dychom a očami otvorenými dokorán.

Dozvedeli sme sa veľa informácií jednak o význame zoologických záhrad pre záchranu druhov, ktoré vo voľnej prírode nemajú šancu prežiť. Jednak o úskaliach, s ktorými sa zakladatelia ZOO Košice potýkali na samom počiatku budovania ZOO. Deti boli zvedavé a mali kopu otázok. No najväčší záujem bol pravdaže o medvedie pätorčatá. Chceli vedieť, ako sa vlastne narodili, čo museli ošetrovatelia zabezpečiť pre ich  prežitie a čo sa s nimi stalo. Keďže pán Seman bol pri narodení medvedích pätorčiat osobne prítomný, vedel deťom zodpovedať všetky zvedavé otázky. Dokonca im priniesol svoju knihu plnú krásnych fotografií, ktorú o medvieďatách napísal. Po besede sa konala autogramiáda.

Na záver stretnutia v nás vyvstala otázka, ako by sme mohli aj my prispieť k záchrane zvierat v ZOO. Zistili sme, že je možné si v ZOO adoptovať zviera a prispieť finančnou čiastkou, v ktorej sú premietnuté ročné náklady na krmivo a náklady spojené so starostlivosťo. Deti sa pre túto myšlienku nadchli. Len sa ešte budeme musieť dohodnúť, ktoré zvieratko si adoptujeme:)

Stanislava Lichvárová
triedna učiteľka 5. triedy

V sobotu 12. októbra 2024 sa v Košiciach uskutočnilo vystúpenie medzinárodnej skupiny
eurytmistov, ktoré nieslo názov Prepojenia.
Členovia tejto skupiny oslovili našu školu, či by sme so žiakmi neukázali niečo z vyučovania
eurytmie.
Boli sme veľmi vďační za takúto príležitosť a bolo nám veľkou cťou, že sme mohli na pódiu pred publikom trochu spropagovať a podporiť toto relatívne mladé, nepoznané a často nepochopené pohybové umenie.
Pojem EURYTMIA možno chápať ako súmernosť, súlad, súhra častí a celku, pravidelnosť,
vnútorná symetria, estetické usporiadanie prízvuku a dĺžky v reči, pravidelný pulz…
Zároveň sa tento pojem používa ako názov nového pohybového umenia, ktoré vznikalo na
podnet Rudolfa Steinera – zakladateľa waldorfských škôl.
Vyjadrovacím prostriedkom tohto umenia je celá ľudská postava. Eurytmia vychádza z
myšlienky, že hudba i reč sú úplne jednoznačnou objektívnou realitou. Ktorákoľvek hláska, či tón vyvoláva určitý, pre každú hlásku či tón kvalitatívne rovnaký pohyb:
„Pohybom končatín človeka je vyjadrované to, čo sa pri hovorenom slove a speve deje v
hlasivkách a ich susedných orgánoch. Vo formách v priestore je skupinou alebo jednotlivcom znázornené to, čo prostredníctvom ľudskej mysle a duše žije v hudbe či v reči.“
Môžeme povedať, že eurytmia je zviditeľnená reč a hudba – dušou preniknutý pohyb, ktorý znázorňuje hlboké prežívanie hlásky a tónu.
Naši piataci v septembri prešli epochou Geografie, na ktorej sa zaoberali kolobehom vody a vodstvom Slovenska. Zoznámili sme sa s riekami od ich prameňa, cez prítoky, meandre až po ústia a úmoria. V súvislosti s tým sme sa na hodinách eurytmie pokúsili tento vodný živel aj umelecky pohybovo stvárniť. Pomohol nám pri tom veľký nemecký básnik, prírodovedec a aj cestovateľ Johann Wolfgang von Goethe a jeho báseň:

„SPEV DUCHOV NAD VODAMI“:

ĽUDSKÁ DUŠA JE
PODOBNÁ VODE.

Z OBLOHY PADÁ,
K OBLOHE STÚPA
A ZNOVU DOLU
K ZEMI SA SPÚŠŤA.

PRINÁŠA Z VÝŠKY
STRMÉHO BRALA
PRIEZRAČNÉ PRÚDY.

ĽÚBEZNE POTOM
Z OBLAKOV PRŠÍ
NA HLADKÉ STENY
A PO NICH ZĽAHKA
TAJOMNE ZURČÍ,
POTICHU STEKÁ
DO HĹBKY DOLU.

PO ÚTESOCH
V ÚSTRETY PÁDU
NEVRLO ŠUMÍ,
V PRIEPASTI MIZNE.

VIETOR SA K VLNÁM
ĽÚBEZNE SPRÁVA,
DOKLADNE MIEŠA
ŠUMIACE VODY.

ÁCH, ĽUDSKÁ DUŠA,
SI PODOBNÁ VODE.
A ĽUDSKÝ OSUD SA
PODOBÁ VETRU.

Stanislava Lichvárová
triedna učiteľka piatej triedy